Pripomíname si zlatú éru slovenského hospodárstva, ktoré sa nezmazateľne zapísalo do slovenských dejín a ohúrilo svojou kvalitou celý svet. Zlaté slovenské ručičky a mozgy si vedeli podmaniť svet. Klobúk dolu a hlboká úcta pred majstrovstvom našich predkov.

ZŤS – zlatá éra nášho strojárstva

Strojársky kolos v provinčnom mestečku národnej kultúry začal písať svoju históriu 16.5.1948. V tento deň položili základný kameň novému závodu, vtedy ešte pod menom Kriváň Č.K.D. Už o dva roky neskôr bol závod pričlenený k národnému podniku ČKD Sokolovo Praha a následne bol v roku 1953 vyhlásený za samostatný národný podnik. Výstavba strojárskych závodov na Slovensku napredovala a preto bol v roku 1965 založený trust týchto závodov pod názvom – ZŤS – Závody ťažkého strojárstva. Celkovo tvorilo podnik sedem samostatných závodov a generálne riaditeľstvo podniku sídlilo v Martine. Samotný závod Martin zamestnával vyše 15 000 ľudí. Závod vyrábal motory do lokomotív, stavebnú techniku, bagre, motory pre firmu ZETOR a neskôr aj samotné traktory ZETOR. Tzv. špeciálna výroba zahŕňala výrobu tankov – modely T55 a T72. Vznik a rozvoj tohto závodu navždy zmenil provinčný ráz mesta Martin. Budovali sa nové mestské časti, došlo k nárastu obyvateľstva prisťahovanému pre potreby závodu. Rozvoj športu a kultúry v meste bol rovnako pod taktovkou Strojární. Vznik tohto závodu bol pre Martin a Turiec historickým míľnikom, ktorý navždy zmenil tento región. ZŤS až do svojho rozpadu 1. 7. 1990 zamestnával vo výrobných prevádzkach, účelových organizáciách a vývojových ústavoch na Slovensku a v Čechách 85 tisíc pracovníkov, vo vlastných 14 Stredných odborných učilištiach pripravoval tisíce študentov na budúce povolanie, dosahoval miliardových tržieb a zisku a viac ako polovicu produkcie vyvážal do desiatok krajín celého sveta.

Slávny motocykel Jawa

Babetta, hovorovo babeta, bol moped vyrábaný na Slovensku v podniku Považské strojárne v Považskej Bystrici, neskôr v Kolárove. Na zahraničných trhoch aj pod menami Jawa, FreeWheeler, Nippy, Breeze. Slávny Manet M90 vyrábali od polovice roku 1947 a do roku 1951 vyrobili 37 630 exemplárov. Manet M90 s dvojpiestovým jednovalcovým motorom mal premiéru na parížskom autosalóne v roku 1947. Zaujímavé je, že prvý motocykel Honda model D z roku 1949 sa na Manet veľmi podobal. Výrobu Maneta ukončila kórejská vojna, pretože strojárne museli vyrábať zbrane. JUDr. Jaroslav Frei (1904 – 1981) bol technickým riaditeľom podniku Jawa. Bol šikovný manažér a vizionár. Počas vojny stál v ťažkých časoch na čele Jawy, úspešne ťahal za nos nemeckých okupantov a skrýval materiál, ktorý sa zišiel po vojne. Najprv sa podarilo sa ukryť 31 tisíc guľôčkových ložísk i 1,6 milióna valčekov a guľôčok do ložísk. Po roku 1943 sa podarilo ukryť súčiastky, ktoré po vojne stačili na výrobu 8200 motocyklov a 700 automobilov. Pod vedením Jaroslava Freia v protektoráte pod hrozbou trestov smrti vyvíjali tajne budúci motocykel Jawa 250 ľudovo nazývaný Pérák a automobil Jawa Minor. Vo svojom dome v izbičke za kuchyňou Freiovci ukrývali do konca vojny židovské dievča. Po vojne však komunisti začali ovládať česko-slovenské hospodárstvo. Do vedenia podniku Jawa sa predrala špina. Odvolali nepohodlného šéfkonštruktéra Jawy 250 Dr. Ing. Vsevoloda Grečenka (1898 – 1948), JUDr. Jaroslav Frei dostal infarkt. Naše babetty sa vyvážali do celého sveta. V Považskej Bystrici vyrobili tisíce motocyklov, vyvážali ich do osemdesiatich krajín sveta.

Práčka tatramatka bola obrovský hit

Mnohí Slováci si dodnes pamätajú na časy, keď popradský podnik predstavil horúcu novinku – Tatramat 246 mini, ktorá mala priniesť revolúciu do každej slovenskej domácnosti. Práčka sa rýchlo stala pýchou každej gazdinky a ozdobou socialistických kúpeľní. Do najobľúbenejšej práčky, ktorá na jubilejnom veľtrhu spotrebného tovaru získala zlatú medailu, sa zmestilo 4 a pol kila bielizne a mala neskutočných 15 pracích programov. Priniesla skutočnú inováciu a mnohé gazdinky tak vykúpila z útrpného ručného prania a žmýkania. Predchodcu výroby práčok v Poprade treba hľadať ešte v 19. storočí — v roku 1845, keď v neďalekých Matejovciach založil Carl August Scholtz strojársku dielňu. Najprv vyrábala klince a česadlá, neskôr pocínovaný a pozinkovaný tovar a iné plechárenské výrobky. Počas oboch svetových vojen sa sortiment prispôsobil vojenskej výrobe a preorientoval sa na sporáky, sudy a smaltované nádoby. Po vojne sa z podniku stali najprv znárodnené Spojené smaltovne, až kým ich v roku 1950 nepremenovali na Tatrasmalt. Ten dostal aj nový výrobný program – elektrické spotrebiče pre domácnosť. Práčky sa tu ešte za socializmu začali vyrábať aj vo francúzskej a v juhoslovanskej licencii. V roku 1974 získava továreň názov Tatramat Matejovce, ktorý sa však čoskoro mení na Tatramat Poprad. Po zmene režimov koncom 80. rokov sa závod veľmi rýchlo transformuje na akciovú spoločnosť a v roku 1992 sa rozštiepi na dve firmy. Časť, ktorá vyrába práčky, zakladá spoločný podnik s americkou firmou Whirlpool. Najprv fungovala ako Joint-venture Whirlpool Tatramat, v roku 1996 ju definitívne premenovávajú na Whirlpool Slovakia.

Tesla Orava sa stal najmodernejším podnikom v strednej Európe

Na východných svahoch Oravskej Magury vyrástol nový závod na výrobu televíznych prijímačov. Po ôsmich rokoch Ľanárskych závodov Orava v Nižnej nad Oravou došlo k nevídanému historickému prelomu. Z ľanárskych závodov sa v roku 1957 stala fabrika TESLA Orava Nižná. Na Orave tak vzniká nové priemyselné odvetvie – elektrotechnika. Popri končiacej textilnej výrobe sa začína okamžite s prípravou a nábehom výroby malých rádioprijímačov Talizman, Rytmus a Racek. Prvý rádioprijímač bol vyrobený v marci. Kontinuálne boli vyrábané ďalšie – Rytmus a rozložené sady rádioprijímača Racek, ktoré ako prvé výrobky závodu boli určené na export. Vtedajší pracovníci podniku si svoje elektrotechnické zručnosti overili na výrobe takmer 68 tisícok malých rádií. To ľudí uistilo, že zvládnu aj pripravovanú náročnú výrobu televízorov. Jedným dychom treba povedať, že prechod na elektrotechnickú výrobu znamenal obrovský skok v myslení ľudí, v ich sociálnom a spoločenskom zabezpečení a postavení, ale hlavne enormný nárast pracovných príležitostí. Nezvratným a významným zlomom bol vznik Závodnej učňovskej školy v Nižnej v roku 1957, ktorá v prvom ročníku prijala „do učenia“ 32 nových adeptov elektrotechnického povolania. Deň D – 28. august 1958 – kedy výrobné linky podniku opustil prvý čiernobiely televízny prijímač Mánes. Cieľ sa podarilo naplniť. Bola to na tie pomery nevídaná sláva. Zo slávy sa však dlho žiť nedá, a to si všetci veľmi dobre uvedomovali. Ešte do konca roka 1958 bolo vyrobených takmer 6 000 TVP Mánes a v roku 1959 sa už začalo intenzívne pracovať na vývoji a neskoršej výrobe televízora ORAVAN. V roku 1960 podarilo plán splniť a vyrobiť 110 tisíc oravských televízorov. Znie to až neskutočne, ale v roku 1966 bol v Tesle Orava vyrobený miliónty televízor, v roku 1969 dvojmiliónty, v roku 1977 už päťmiliónty a v roku 1989 desaťmiliónty. Prvý farebný televízor bol v Tesle Orava vyvinutý a vyrobený v roku 1972. Celkom bolo vo fabrike TESLA Orava Nižná – po transformácii v máji 1992 na OTF až do konkurzu na OTF – TV vo februári roku 2000 – vyrobených bezmála 12 miliónov televízorov, z toho 3, 3 milióna farebných. Podnik bol najväčším zamestnávateľom na Orave.

Tabakové výrobky zo Slovenska mali vysokú hodnotu aj za jeho hranicami

V bývalom Rakúsko-Uhorsku na území Slovenska, sa tabak začal pestovať už v druhej polovici 16. storočia v okolí Hurbanova (predtým Stará Ďala). Tento tabak mal vysokú hodnotu aj za hranicami Uhorska. Štátny tabakový monopol bol v Uhorsku ustanovený za vlády cisára Jozefa II. patentom zo 06.05.1784. V 50-60. rokoch 19. storočia, v čase útlmu priemyslu, baníctva, nezamestnanosti a biedy, obecné rady miest a obcí videli riešenie vo vybudovaní tabakových tovární. Postupne vznikali tabakové továrne: v roku 1851 v Bratislave a v Košiciach, v roku 1870 v Banskej Štiavnici, v roku 1872 v Smolníku a v roku 1898 v Spišskej Belej. V počiatkoch sa tabakové výrobky vyrábali ručne. Boli to hlavne cigary Viržinka, Kuba a Portoriko, cigarety La Fleur, La Favorite, Egypt a Sport. Po zániku Rakúsko-Uhorska sa na Slovensku nachádzalo už spomínaných 5 tovární na výrobu tabakových výrobkov. Okrem nich tu boli aj 3 továrne na nákup a spracovanie tabaku v Rimavskej Sobote, Nových Zámkoch a Veľkých Trakanoch. V roku 1939 prevzal závod v Smolníku výrobu cigár zo Spišskej Belej a Banskej Štiavnice, kde sa v tom čase preorientovali výlučne na výrobu cigariet. V rokoch 1951-1954 sa zrušili tabakové továrne v Košiciach a v Bratislave. Z tohto obdobia sú známe cigarety značky Memphis, Dagmar, Vlasta, Tatra, Detva, Bystrica, Morava, Partyzánka, Čárda, Lipa atď. Na cigarety Detva a Bystrica, ale aj Lipa spomínajú ešte súčasní pamätníci. Od roku 1960 sa začali vyrábať cigarety s filtrom. Najprv iba v krátkom formáte a následne od roku 1963 aj tzv. King Size / dlhý formát. Do roku 1992 existovali dva samostatné štátne podniky tabakového priemyslu (ČSTP). Jeden sídlil v Bratislave, druhý v Kutnej Hore, ale operovali v oboch častiach krajiny. Každý z nich mal svoje samostatné značky. Hlavnou značkou boli v tom čase cigarety Mars, ktorú vlastnil slovenský subjekt, ale mohol ju vyrábať aj český podnik pre český trh. Sparta bola zasa doménou Kutnej Hory, ale časť jej produkcie sa vyrábala aj na Slovensku. Ďalšími obľúbenými slovenskými značkami boli cigarety Dalila a Safari, cigary Brazílske viržinky, Royal, Portoriko, Amas a krátke a tabaky na fajčenie Bača, Taras Buľba a Nová Zmes.

Slovenské fajky: Pýcha svetových výstav

Na území dnešného Slovenska sa prvé fajky objavujú okolo roku 1650, prvé dielne na ich výrobu však vznikli omnoho neskôr. Fajky z hliny sa sprvoti vyrábali v klasických hrnčiarsky dielňach – vypaľovali sa v peciach určených na pečenie chleba. Fajkári, špecializujúci sa na ich výrobu, sa od hrnčiarov odčlenili až neskôr. Vychýreným výrobcom hlinených fajok na Slovensku bol majster Karol Zachar (1852-1925). V roku 1870 založil v Banskej Štiavnici dielňu, v ktorej vyrábal až 80 druhov vysokokvalitných hlinených fajok na tabak. Materiál na ich výrobu pochádzal z blízkeho okolia mesta – banskoštiavnická hlina sa vyznačovala mimoriadnou kvalitou. Fajky Karola Zachara, tzv. štiavničky, boli populárne nielen doma – exportovali sa na nemecký, taliansky, kanadský, anglický, ruský, belgický či egyptský trh, ale aj do Mexika, Indie alebo USA. Boli pýchou mnohých svetových výstav, kde získali množstvo ocenení. Celkovo ich opustilo dielňu za celú dobu jej existencie viac než 10 miliónov!

Obuvnícka výroba a tradícia lákali západných výrobcov počas celého obdobia

Pred vypuknutím 2. svetovej vojny (júl 1939) odišiel Baťa do exilu a viac sa z neho nevrátil. Po vojne podniky znárodnili a jeho obvinili z kolaborácie. V roku 1949 značka Baťa zanikla, nahradila ju nová – Svit. Premenovali sa aj obuvnícke bašty. Zo Zlína sa razom stal Gottwaldov, z Baťovian Partizánske. Obuvnícky priemysel na Slovensku napredoval vysokým tempom a topánky sa stali výnosným vývozným artiklom mladého socialistického štátu. Na Slovensku vyrástli okrem Partizánskeho obuvnícke závody v Bardejove, Snine, Bánovciach nad Bebravou, Prievidzi, Komárne. Vrchol obuvníckej výroby sa dosiahol na prelome 70. a 80 rokov. Ročne sa navrhovalo niekoľko tisíc modelov obuvi a vyrobilo sa desiatky miliónov párov topánok. Polovica produkcie sa vyvážala. Obuvnícka výroba a tradícia lákali západných výrobcov počas celého obdobia vlády KSČ. Už v 50. rokoch robili zákazku pre amerického podnikateľa. Štátostrana však dala spolupráci so Západom zelenú najmä začiatkom 80. rokov. Prvou známou firmou, ktorá presunula časť výroby k nám, bol Adidas, ktorý tu začal vyrábať v roku 1982. Adidasky vyrábali len na Slovensku – ZDA Partizánske a JAS Bardejov produkovali až 10-tisíc párov denne! Neskôr sa tu robili aj tenisky značiek Puma či Converse, ale aj topánky Caterpillar.

Svetový slovenský krištáľ Úsvit

Výrobné družstvo ÚSVIT s dlhodobou tradíciou a skúsenosťami v oblasti brúsenia krištáľového skla. Spracovanie krištáľu vychádzalo z tradícií slovenského brúseného skla, ktoré sa celosvetovo preslávilo. Brúsenie krištáľu začalo v roku 1967 a pri jeho spracovávaní sa používali klasické ručné technologické postupy s pomocou brúsnych kotúčov. Výrobky dekorované mnohými výbrusmi a ich kvalita dokáže uspokojiť aj najnáročnejších zákazníkov. Zásluhou kvality a jemnosti brusov získali výrobky dôveryhodnosť spotrebiteľov čo potvrdilo aj skutočnosť, že krištáľ sa stal výrazným exportným artiklom družstva.

Slovensko bolo veľmocou cukru – mali sme až 14 cukrovarov

Slovenské cukrovarníctvo vybudovalo svoje základy už v roku 1801. Cukrovarom sa darilo až do reformy v roku 1989. K prvým cukrovarníkom patril Prešovčan Samuel Ján Gertinger aj podnikateľ Mikuláš Lačný. Najvyšší počet cukrovarov na Slovensku dosiahol 14, z ktorých bola väčšina zatvorená a momentálne chátra. V prvých rokoch 19. storočia sa na výrobu cukru začala používať v naších končinách predovšetkým cukrová repa. Medzi priekopníkov a vynálezcov prácnych spôsobov získavania cukru patril prešovský lekárnik Samuel Ján Gertinger, ktorý ako prvý človek v Uhorsku získal z vtedajšieho jedného funta (560g) repy jeden jót (1,78g) tvrdého cukru. Na extrahovanie cukru použil nemecké technológie, ktoré v mnohých smeroch následne vylepšil. Produktom bola hustá masa pokrytá cukrovou blanou, ktorú lisovali v špeciálnych drevených lisoch podľa Gertingerovho patentu. O 30 rokov neskôr sa vo výrobe cukru začal angažovať aj podnikateľ Mikuláš Lačný v prvom cukrovare na území Uhorska vo Veľkých Uľanoch na juhu Slovenska. August Stummer bol prvým zástupcom rodiny Stummerovcov v trnavskom cukrovare. V roku 1887 bol jemu, jeho manželke a dcéram udelený titul uhorského baróna s predikátom – panstvo Továrniky pri Topoľčanoch. Pamätná tabuľa venovaná barónovi Augustovi Stummerovi je pri vchode do cukrovaru zo Šrobárovej ulice. Stummerovci vybudovali v Trnave jeden z najmodernejších a najväčších cukrovarov monarchie.

Slovensko bolo veľmocou v pestovaní ľanu a konope

V 16. storočí sme mali vďaka spracovaniu ľanu slávne fabriky na severe Slovenska. Pestovanie ľanu a výroba plátna má v oblastiach severného Slovenska dlhú tradíciu. Výroba plátna inde začala nadobúdať masovejší charakter až začiatkom 18. storočia a ľan sa pestoval na celom Slovensku najviac v najväčších centrách pláteníckej výroby: na Spiši, v Šariši, Gemeri, Zemplíne, na Orave, v Liptove, Turci, Trenčianskej a Zvolenskej stolici. Cechoví majstri tkáči a farbiari sústredení v Levoči a v Kežmarku zveľaďovali surové plátna od miestnych roľníkov a obchodovali s ním na trhoch v Debrecíne, Budapešti a vo Viedni, odkiaľ sa ďalej vozilo do Dolného Uhorska, Arménska a neskôr i do Ameriky. Motorom rozvoja tohto remesla boli klimatické a geografické podmienky podtatranskej oblasti, ktorá vždy oplývala dostatkom zrážok a kvalitným zložením pôdy. Umožňovalo to dopestovať rastliny bohaté na jemné a lesklé vlákna. V roku 1860 založili v Kežmarku prvú mechanickú pradiareň a tkáčovňu ľanu na našom území. Majitelia továrne nadviazali na predošlé tradície. Na konci 19. storočia sa v meste nachádzali až tri menšie továrne. Výrobu obnovili v roku 1948 – ľanárske a konopárske závody Tatraľan. Celoľanové výrobky boli po roku 1982 nadobro minulosťou. Ľan nahradila bavlna a podnik začal surový materiál dovážať zo zahraničia. Pestovanie konope siatej má na Slovensku svoju históriu. Samotné slovo konopa či konope má veľmi starý etymologický pôvod a jeho odvodeniny poznáme takmer zo všetkých slovanských jazykov. Evidujeme, že okolo roku 1860 sa konope u nás siala na asi 20 000 hektároch. Vo všeobecnosti platí, že pred vynálezom chemickej výroby textilu boli naši predkovia odkázaní na živočíšne vlákno, teda vlnu, a na rastlinné vlákna, teda najmä konopu a ľan. Zatiaľ čo pre chladnejšie a vlhšie regióny Slovenska bolo typické pestovanie ľanu, v teplejších oblastiach prevládalo pestovanie konopy. Ešte v 50-tych rokoch 20. storočia bola konopa u nás pestovaná bežne. Vo veľkom sa pestovala napríklad v okolí Holíča a Kopčian. V Holíči fungovali Ľanárske a konopárske závody, kde sa priemyselne spracovávali. Život našich predkov v Hlbokom sa doslova točil okolo konopy. Okrem toho vzniklo aj niekoľko menších podnikov na pestovanie konope (Ivanka pri Nitre, Chynorany atď.) Osevné plochy sa v 20. storočí zmenšovali kvôli úbytku spracovateľského priemyslu a pomyselný klinec do rakvy technickej konope zasadila komunistická vláda v roku 1985, ktorá predstavila svoj nový program zakazujúci pestovanie konope ako technickej plodiny. Kedysi konope a výrobky z nich sprevádzali človeka od narodenia až po hrob. Už dieťatko bolo uložené v kolíske z konopného plátna zavesenej na drevenej hrade bokom nad posteľou, keď dieťa v noci zamrnčalo, matka len potiahla za konopný špagát pripevnený zboku na kolísku a hojdaním dieťa uspala. Nemusela ani vstávať z postele. Šlabikár, griflík a ďalšie veci žiaci do školy tiež nosili v kapseľke z konopného plátna, prehodenej len tak cez plece… O obľúbenosti pestovania konope na Slovensku svedčia názvy obcí (Konopište) i miestnych častí chotárov (konopište, konopisko, močidlo…). Konope dostávali prednosť pred ľanom z jednoduchého dôvodu: ľan narástol tak do pása, konope prerástli aj poriadne vysokého chlapa, takže z nich bolo podstatne viac nití, priadze a tým aj plátna. V obci Málinec na severe Novohradu povyše dediny bola časť chotára, nazývaná Konopisko, kde sa pestovala táto poľnohospodárska plodina. Ľan sa v dedine nepestoval, iba konope. A pestovali sa na rovine, na úrodnej pôde, na úbočiach by nemali nádej. Tam sa pestovala raž, ovos, zemiaky, teda nenáročné plodiny. Konope sa siali v máji po mrazoch, ako inak, ručne z plachty.

Slovenský odevný priemysel priniesol svetovú extratriedu

Šitie vrchného ošatenia a bielizne bolo na Slovensku takmer do druhej svetovej vojny záležitosťou remesla. Krajčírstvu sa v 20. rokoch minulého storočia venovalo viac ako 16.500 pracovníkov. Väčších krajčírskych dielní alebo výrobných družstiev s viac ako dvadsiatimi zamestnancami bolo v roku 1937 v nich pracovalo iba 355 pracovníkov. Do roku 1945 bolo na Slovensku 27 väčších a menších odevných firiem: Odevapol Trenčín, Magura Prešov, Perfekta a Overall Bratislava, Univerzál Topoľčany, Jata a Beti Michalovce, Vyspa a Lion v Košiciach, Blažek v Sabinove, Sbor Hlohovec a i. Roztrieštenosť slovenského odevného priemyslu sa podarilo zjednotiť po znárodnení v rokoch 1945-1948. Ako prvá bola 24. októbra 1945 znárodnená firma Nehera – odevné závody v Trenčíne. Zamestnanci trenčianskeho závodu ovládali Baťov systém riadenia i organizáciu práce. Za ich pomoci sa postupne znárodňovali ostatné odevné závody na Slovensku a zavádzal sa v nich systém samostatného podnikového hospodárenia. K 1. januáru 1969 sa zriadila nová výrobná organizácia s názvom Slovenské textilné podniky, generálne riaditeľstvo Trenčín. Tvorili ho Bavlnárske závody VIL Ružomberok, Závody MDŽ Bratislava, Závody 1. mája Liptovský Mikuláš, Tatraľan Kežmarok, Lykové a textilné závody Revúca, Ľanárske a konopárske závody Holíč, Slovenské vlnárske závody Žilina, Merina Trenčín, Poľana Lučenec, Tatrasvit Svit, Slovenka Banská Bystrica, Pleta Banská Štiavnica, Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín, Makyta Púchov, OZKN Prešov, Zornica Bánovce nad Bebravou. Makyta začala svoju výrobu 2. apríla 1939 v Žiline. Od roku 1944 spustila závod v Púchove. Podnik zvládol aj ťažké vojnové časy. Do konca 80. rokov pracovalo v podniku približne 5 500 ľudí. Za rok sa im podarilo vyrobiť viac ako 3,5 milióna kusov odevov, z toho na export išlo 46% produkcie. Výrobky podniku si obliekali ženy v Sovietskom zväze, v Anglicku, Fínsku, Dánsku, Nórsku, Kanade či v Spojených štátoch amerických. Textilný a odevný priemysel bol na vrchole produktivity v období rokov 1993 – 1997. Vtedy zamestnával viac ako 70 000 zamestnancov vo všetkých regiónoch Slovenska.

Chladničky Calex zo Zlatých Moraviec valcovali svet

Podnik bol založený bol v roku 1949, pôvodne s perspektívou hlavného zamerania výroby na obuvnícke stroje. Od začiatku vyrábal chladničky (zn. Maneta) a táto výroba sa čoskoro stala kľúčovou. V roku 1955 sa v továrni na chladničky v Zlatých Moravciach začalo s prvou overovacou sériou nových typov chladničiek Calex. V ďalších rokoch sa naplno rozbehla výroba chladničiek a ďalšej chladiacej techniky pod týmto označením a podnik prevzal roku 1965 názov Calex. Podnik sa stal hlavným výrobcom chladničiek v Česko-Slovensku a jeho výrobok bol súčasťou takmer každej domácnosti. Medzi najúspešnejšie výrobky závodu patrí chladnička Calex 210 deluxe. Export smeroval nielen do krajín socialistického tábora, ale aj do severnej Afriky či ázijských krajín. Spolupracoval napr. s podnikom Rade Končar vo vtedajšej Juhoslávii a podieľal sa na výstavbe kubánskeho závodu Impud. Podnik bol tiež najväčším zamestnávateľom v regióne. S novými nápadmi, technológiou i názvom, znejúcim dobre aj „západným ušiam“ – Calex -, prišiel do desiatich rokov nebývalý rozmach. Pribudli nové budovy, počet zamestnancov postupne presiahol šesťtisíc, ďalšie tisícky pracovali v subdodávateľských firmách a pridružených výrobách, otvorili sa nám východné i západné trhy. Ako hovoria bývalí pracovníci, chladničky sa predávali ako teplé rožky a Calex sa stal jedným z pilierov slovenského národného hospodárstva. Tvoril ročne vyše štyristo miliónov korún zisku, zhruba polovica štyristotisícovej produkcie smerovala na export, pričom štáty Rady vzájomnej hospodárskej pomoci hrali druhé husle. Viac ako štvrtina totiž išla do Francúzska, ďalšie do krajín Beneluxu, Španielska či Nemecka. Po krachu podniku a ukončeniu výroby v Zlatých Moravciach sa v roku 2003 stala držiteľom ochrannej známky Calex talianska firma Antonio Merloni S.p.A.

Slávny slovenský mandľový krém sa vyvážal na západ v kartónoch

Svojho času boli legendárne pleťové krémy slovenskej značky AB Kozmetika najpredávanejšími na trhu. Mandľový krém sa stal legendou a kým na Slovensku si ním natieralo tvár niekoľko generácií žien, do Rakúska a na západ sa dokonca kupoval v kartónoch. Na jej úplnom začiatku stála spoločnosť Palma Kozmetika ako súčasť bratislavskej Palmy na Račianskej ulici. Tá spustila výrobu drogéristického tovaru pred viac ako päťdesiatimi rokmi a nadviazala na tradíciu výroby kozmetiky u nás. Pred revolúciou vyrábala okrem vlastných produktov aj licencované výrobky svetových značiek ako Nivea či Schwarzkopf. Okrem pleťových krémov produkovali i odličovacie a čistiace prostriedky, krémy na ruky či produkty na ústnu hygienu. Na začiatku roka 2003 výrobu vo fabrike zastavili a ešte v tom istom roku putovala AB Kozmetika do konkurzu.

V Bošanoch mali najmodernejší koželužný závod v strednej Európe

Bošany sú známe svojou kožiarskou tradíciou, ktorá siaha do 50. rokov 18. storočia. Vtedy bola založená továreň na výrobu koží. V tom čase prišiel do Bošian rakúsky podnikateľ, majiteľ garbiarskej továrne v Kremži Adolf Schmidt, ktorý chcel nakúpiť stromovú kôru potrebnú na spracovanie koží. Schmidtovi sa zapáčil areál majera i mlyn a založil ďalší garbiarsky podnik. Bošany mali výhodné podmienky na spracovanie koží predovšetkým kvôli dostatku vody v rieke Nitre a lesov, ktoré ukrývali stromovú kôru potrebnú na výrobu moridla. Začali sa vyrábať hnacie remene a výrobky pre armádu, neskôr aj obuv (tzv. bagandže). Po smrti A.Schmidta v roku 1899 sa stal majiteľom jeho syn Karl Schmitt, ktorý zaviedol výrobu laku. Keď sa začala l. svetová vojna vyrábali sa remene na pušky, opasky, chrániče na poľné lopatky, postroje na kone a iné. V roku 1930 kúpil Bošanskú garbiareň za 4 milióny korún Tomáš Baťa, ktorý začal s výrobou obuvi. 1. januára 1953 po reorganizácii priemyslu bol utvorený podnik nesúci súčasný názov Koželužne Bošany. Baťa postavil aj obyvateľom obce vo Veľkých Bošanoch tzv. Baťove domy Červenú kolóniu, ktorá nesie toto pomenovanie dodnes. Dnes je závod zatvorený. Je však nádej, že výroba bude rozbehnutá. Obec Bošany má i vlastnú hymnu. Jej najvýznamnejším rodákom bol kardinál Ján Chryzostom Korec. Obec navštívila Mária Terézia i Matka Tereza.

Tatra nábytok Pravenec bol najväčší slovenský výrobca nábytku so svetovým designom

Tatra nábytok, n. p. Pravenec bol slovenský národný podnik, ktorý existoval medzi rokmi 1958 a 1991. Zaoberal sa sériovou výrobou nábytku, najmä sedacieho z ohýbaného dreva (stoličky, kreslá), ale aj stolov a skríň pre obývacie izby. Sedací nábytok sa vyvinul z lacnejšieho variantu k prvorepublikovému Thonetu, vďaka tomu, že Tatra nábytok prevzala martinskú firmu Ladislav Dobrovits and Co., ktorá za prvej republiky tento nábytok vyrábala. Firma mala riaditeľstvo v slovenskom Pravenci spoločne s výskumným a návrhárskym ateliérom. Ďalšie závody sa nachádzali v Prievidzi, Kamenci pod Vtáčnikom, Martine a Turčianskych Tepliciach. Hlavnými dizajnérmi podniku boli Ladislav Gatial (jeho návrh sedačky získal 3. cenu na svetovej výstave v Montreale), architekt Miroslav Škriniar, Ondrej Čverha a Štefan Bílik. Pre Tatra nábytok Pravenec bolo obdobie 50. a 60 rokov veľmi pozitívne, pretože sa spájalo s prvými významnými menami návrhárov, dizajnérov, ktorí svojou invenčnosťou začali písať novodobé dejiny nábytkového dizajnu na Slovensku. Nosným výrobným programom sa stáva predovšetkým výroba stoličiek, určená vo veľkej miere aj na vývoz do zahraničia. Po 40 rokoch úspešného fungovania, presnejšie v roku 1991, n.p. Tatra nábytok Pravenec ukončuje svoju výrobu v roku 1992.

Sklárne Clara Utekáč s vychýrenými termoskami a žiarovkami

Sklárstvo sa začalo na území dnešného Slovenska rozmáhať už v 15. storočí. V Utekáči sa toto remeslo začalo vo veľkom rozvíjať vďaka grófovi Antonovi Forgáčovi, ktorý v roku 1787 založil skláreň. Významnú kapitolu v tejto obci začal písať majiteľ sklární Štefan Kuchynka, ktorý dokonca vydával vlastné peniaze – vexle. V roku 1800 vystaval rodinný kaštieľ a o dvadsaťštyri rokov neskôr dal v Utekáči postaviť neogotickú kaplnku s kryptou, v ktorej je s rodinou pochovaný. Po roku 1880 sa z Viedne vracajú utekáčski majstri, ktorí sa zaúčali do výroby žiarovkových baniek. Práve ich výroba priniesla Utekáču veľký ekonomický rozvoj. Začali sa inštalovať nové technológie a budovať bytové domy. Po prvej svetovej vojne pocítili dôsledky hospodárskej krízy aj obyvatelia v doline Veporských vrchov. V roku 1927 sa však vo veľkom rozhoreli sklárske pece a skláreň sa stala domovom pre 120 majstrov a ďalších 300 zamestnancov. V roku 1947 sa v sklárni začalo s výrobou izolačných fliaš, ktoré o pár rokov poznal takmer celý svet. Niekoľko desaťročí zásobovala skláreň svojimi výrobkami rôzne štáty po celom svete. Kvalitné slovenské termosky putovali do severských štátov ako Švédsko, Nórsko a Dánsko. Dodávali sme termosky aj nórskej armáde. V nich si vojaci uchovávali teplé nápoje. Veľkým odberateľom bola aj Kuba. Tam potrebovali tieto výrobky na uchovávanie studených nápojov. Po všetkých peripetiách a hlavne po osudovej privatizácii sklárni definitívne odzvonilo 31. októbra 1998. Sklo sa v nej tavilo presne 211 rokov.

Motocykel a automobil Súľov

S motocyklom a automobilom Súľov mohlo mať Slovensko prvú sériovú výrobu slovenského a svetového ľudového auta a motocyklu. Emil Bojda (1903 – 1974) s manželkou Žofiou z Moravy založil v Třeboviciach vlastnú firmu a začal podnikať v oblasti autodopravy. Vášeň pre mechanické stroje a motorizmus prerástla do plánu postaviť vlastnú automobilku, v ktorej by začal s výrobou ľudového motocykla a automobilu. Počas protektorátu Bojda výrobu nezastavil. Politicky sa síce neangažoval, no napriek tomu bol neskôr jeho pragmatický postoj vnímaný negatívne. Neprepustil ľudí a továreň nezavrel. Bol obviňovaný z kolaborácie s Nemcami a korupcie nemeckých úradov počas protektorátu. Jeho sen vypracovať sa na výrobcu vozidiel bol silnejší ako politika. Začal si kresliť prvé návrhy ľudového motocykla a automobilu. Veril, že po skončení vojny dá ľuďom lacné a spoľahlivé vozidlo v jednej i dvoch stopách. Vojna sa skončila a prišli voľby roku 1946. V Česku vyhrali komunisti, na Slovensku demokrati. Situácia v Česku predznamenávala nepriaznivé prostredie na podnikanie. Najmä v Čechách sa rozšíril vplyv Komunistickej strany. Preto sa presťahoval na Slovensko. Bojda sa rozhodol, že postaví novú továreň na Slovensku. Vybral si obec Hrabové (dnes časť Bytče). Postavil tam budovu a previezol stroje z Třebovíc. Na neďalekom kopci začal stavať hotel. Spoločne s Jozefom Hrabovským založili v roku 1947 novú továreň v Hrabovom pri Bytči. Dostala názov Súľov podľa blízkych Súľovských skál. Okrem obnovenej výroby elektrospotrebičov sa plánovalo spustiť výrobu motocykla a tvorili sa projekty na jedinečný automobil, ktorý Emil Bojda sám navrhol. Prvé funkčné prototypy motocykla opustili továreň v januári 1948 a podnik bol slávnostne otvorený 8. februára. Práve vtedy továreň opúšťali prvé funkčné prototypy ľudového motocykla a automobilu pod názvom Súľov. Motocykel mal jednoduchú konštrukciu, ktorá umožňovala jazdu malému 15-ročnému aj dospelému človeku. Pneumatiky vyrábali na mieru vo firme Baťa a motor Manet dodávali Považské strojárne. Všetko ostatné robili v továrni Súľov. Spotreba motocykla bola len dva litre na 100 km pri svižnej jazde. Evidenčné číslo na prednom blatníku má znaky S ako Slovensko a BA ako Bytča. Motocykel sa zachoval u syna Jozefa Bojdu a dodnes bezproblémovo funguje. Malý ľudový automobil mal motor vzadu a dĺžku len 2200 mm. Žiaľ, vozidlo sa nezachovalo. V 50. rokoch bol jediný kus odpredaný do Poľska a viac sa o ňom nevie. Po víťazstve Víťazného februára veci nabrali iný smer. Na Bojdu prišiel z Česka zatykač a továreň skonfiškovali. Rok sa skrýval na Slovensku, deväť rokov v dome v Třeboniciach. Bolo to domáce väzenie pre celú rodinu. Po rokoch strávených v pivnici a svojpomocne vybudovanej tajnej dielni ho aktívny sused udal. Bojda dostal 8,5 roka v Leopoldove, ktoré mu po intervencii skrátili na 2,5 roka. Konštruktéra a podnikateľa to natoľko zlomilo, že sa už nikdy nepokúšal vyvíjať nové motorové vozidlá.

Vďaka pivu Stein Slovensko poznali vo svete

Bola sychravá zima roku 1872 a v Bratislave sa začala písať prvá kapitola jednej etapy. Steinovci si pripíjajú s prvým pivom, ktoré sa im podarilo navariť pár dní pred Vianocami. Kreslia si veľkú budúcnosť a snívajú svoj sen. Vedia, že začiatkom roka môžu otvoriť brány bratislavského pivovaru. Presne toho istého, ktorý o 142 rokov neskôr zrovnajú so zemou. A sním aj slávu značky Stein. Rodina Steinovcov si povedala, že chce variť pivo, tak to aj zrealizovala. Okrem hlavnej budovy na Blumentálskej ulici si Steinovci postavili rovno aj sladovňu na Cintorínskej. Aj preto mohol byť nástup ich piva začiatkom roka 1873 skutočne razantný. Ich pivovar sa ihneď zaradil medzi najväčšie na Slovensku. Bratislava sa tak mohla pasovať a porovnávať s Viedňou a Budapešťou. Steinovci dokázali vychrliť ročne asi 60- až 80-tisíc hektolitrov piva. Medzi ich odberateľov nepatrili len podniky na území  Bratislavy, ale aj za hranicami. Podľa dochovaných dokumentov končilo bratislavské pivo dokonca aj v Nemecku či Švajčiarsku. Už v roku 1930 dosiahli rekordne najvyššiu produkciu, keď vyrobili 109 000 hektolitrov piva. Kvalita piva, ktorá sa neustále zlepšovala, sa odrážala aj na medzinárodných oceneniach, ktoré pivo získavalo. Viaceré boli z Viedne, ale aj z Paríža či Székesfehérváru. Stein sa stal najväčším pivovarom na Slovensku. V roku 1948 došlo k zoštátneniu podniku. Zo svetového piva sa mihnutím oka stalo niečo, čo ani náhodou nepripomínalo nápoj bratov Steinovcov. Stalo sa z neho robotnícke pivo, najdôležitejšia bola cena, nie chuť ani proces výroby. Pivovar sprevádzali dlhé a neľahké roky úpadku. Nikto dlho nevedel vymyslieť s čím zaujať, zmeniť robotnícke pivo opäť na známy Stein, obľúbený nie len u nás, ale aj v zahraničí. V priestoroch pivovaru dnes stojí novostavba Stein2. A po legendárnych priestoroch bývalého skvostu Slovenska ostala len nostalgia.